Lama Tsultrim Allione v knihe
Vychádzajúca múdrosť
Cesta k prejaveniu ženskej sily
Otázka, ktorú mi ženy najčastejšie kladú, znie:
Ako začleniť duchovný život do každodenného života?
Alebo inak povedané:
Ako dokázať spojiť ženu, matku, manželku
a vniesť spiritualitu do výziev každodenného života?
Skutočnosť, že si túto otázku kladieme, ukazuje na to, do akej miery sme sa odcudzili spiritualite s prítomnosťou ženstva. Východiskovým bodom všetkých náboženských tradícií kladúcich dôraz na prítomnosť ženstva je totiž spojenie ducha a matérie, ducha a tela, čo vedie k spiritualite neoddeliteľnej od každodenného života a k božstvu čoby imanentnému - tkvejúcemu v samej podstate vecí. Tomu, čo je nám vlastné, od nás neoddeliteľné, transcendentálnemu, niečomu, čo nás presahuje...
Patriarchálne náboženstvá neustále oddeľujú ducha či božstvo od ženstva, prírody, matérie – teda matky.
...keď v rámci nich bolo ženstvo znevažované, dochádzalo súčasne k u strate úcty voči prírode - neschopnosti vnímať Zem ako niečo posvätného. Ženy boli vnímané ako prekážka na ceste vyzdvihovaného netelesného povznášajúceho božstva.
Filozofka Elisabeth Dodson Grayová hovorí: „Snaha dostať sa preč od bežného, prírodného, neposvätného, prečo od žien, tiel z mäsa a kostí, rozkladajúcej sa prírody, prečo od všetkého, čo má korene v smrteľnosti a umieraní. Hore, hore a preč, je volaním náboženského vedomia, ktoré hľadá povznesenie do vyšších ríš čistého ducha ,k méte transcendencie, kde nie je nič hmotné, nezaniká ani neumiera.“
... preto narážame v týchto náboženských tradíciách na presvedčenia a pravidlá, ktoré ženy a ich telá ovládajú, na sexuálne tabu... Podobne i príroda je vnímaná ako niečo, čo si treba podrobiť, využiť a celkom ovládnuť.
Strata ženských kvalít sa v žene dotýka jej samotnej totožnosti, pocitu straty viery v seba samú. V mužovi jeho schopnosti cítiť a vážiť si veci, v pocite náladovosti a osamelosti. Strata ženských kvalít je v modernej dobe jedným z naliehavých psychologických a ekologických problémov...
...Verím, že absolútna úroveň je mimo pohlavia, akékoľvek vnímanie pohlavia je obmedzené a nie je našou pravou prirodzenosťou. Na relatívnej úrovni sa muži a ženy líšia a tieto rozdiely sú vzácne....Mužská a ženská energia je prítomná v nás všetkých.
Problémom je, že všade vo svete existujú pravidlá, zákony, kultúrne myslenie, ktoré konkrétnym spôsobom ovplyvňujú a oslabujú ženy. Mojím prianím je, aby sme nestratili spojenie s onou jedinečnou magickou silou prvotného ženstva pri riešení výziev dnešného sveta.
Príklady ženskej sily sa z veľkej časti stratili, boli potlačené alebo ukryté mimo náš dohľad.
Obraz oddanej miernej matky je vždy bezpečný. Taký obraz bol prijateľný vo všetkých kultúrach. Existuje však aj iný obraz prvotnej ženskej skúsenosti, po ktorom muži aj ženy túžia, a to skúsenosti, ktorá vychádza z intuitívneho posvätného ženstva, z miesta, kde jazyk môže byť prorocký a plný paradoxov , z miesta, kde ženy sedia v kruhu nahé, sú pokryté blatom, ozdobené kosťami a perím, ženy premenené v bohyne či v staré ženy – premenené v hnevlivé dákine.
Dákiňa je tá, ktorá sa pohybuje priestorom. V náukach tibetského budhizmu je najdôležitejšou manifestáciou ženstva. Je ženských zosobnením osvietenej energie, ženské vtelenie osvietenia. Je znázorňovaná ako hnevlivá, tančiaca nahá, s tesákmi a vyplazeným jazykom, ozdobená kostenými šperkami. V ruke drží palicu – predstavujúcu jej vnútorného mužského druha. V natiahnutej ruke drží sekáčik predstavujúci vytrvalé pretínanie dualistickej pripútanosti. Je súcitná a zároveň vytrvale pretína ego. Na pohľad pôsobí veľmi silne a budí strach. Pretína smrteľný sebaklam – pretína všetko, na čom uľpievame, odhaľuje všetko, čo chceme skryť, dokonca aj pred sebou. Tradične s a prejavuje vo fázach prechodu medzi svetmi...
... pri pôrode dieťaťa sa hrdlo maternice musí na niekoľko centimetrov otvoriť, aby dieťa mohlo zostúpiť do pôrodných ciest. Prechod obvykle býva najbolestivejším a najnáročnejším obdobím pri pôrode a žena sa pritom musí dotknúť svojej divokej stránky. Vstupuje do svojej najhlbšej vnútornej sily.
Slovo hnevlivý, zúrivé či prudký v tejto knihe používam v zmysle, akým matka chráni svoje deti, samička svoje mláďatá. Laserový lúč prudkej čistej energie je pri vysielaní a zameraní veľmi silný a nezastaviteľný. Je to prudkosť bez nenávisti a agresie...
Hnevlivá podoba ženstva je súčasťou nášho psyché, ale je potlačená. Ak ju uznáme a budeme ju ctiť, stane sa neuveriteľným zdrojom sily.
Dákine ponúkajú dar. Ženský model, ktorý je divoký, prudký, múdry, duchovný a prítomný v našom tele. Dávajú nám energiu neskroteného ženstva, nie sú poslušné ani submisívne. Sú žiarivou, jemnou spirituálnou energiou, strážkyne brán a múdrosti posvätnej Zeme.
Ženské telo prejavené vo forme dákine je potenciálnym prostriedkom pre osvietenie. Táto rýdza nepodmienené ženská sila má základ v celosti. Duchovnú integráciu a celistvosť možno dosiahnuť cez stelesnenie posilneného ženstva. Duchovná cesta je tak meditácia v čine, osvietenie cez každodenný život.
Zdroj: kniha Vychádzajúca múdrosť, vydala Maitrea v roku 2020.
Z odpovede na otázku /str. 1 až 25/ vybrala Khatka,2024
Eckhard Tolle
Brány do prítomnosti
Ľudia sa môžu pýtať : Ako jednoduché veci, jednoduché praxe niečo zmôžu? Ako niečo také ako vnímanie vnútorného tela, zvedomenie si svojho dychu či vedomé konanie drobných činnosti v každodennom živote môžu byť skutočne dôležité?
Naozaj, môže sa to zdať zvláštne a zavádzajúce. Svet má veľké množstvo problémov, ale toto je skutočne dôležité, lebo sa týka vášho stavu vedomia, toho, čo navodzuje posun vo vašom stave vedomia – a to potom je koniec stavu vedomia, ktoré vytvorilo všetky problémy tohto sveta.
Vonkajšie turbulencie sa nemusia stať vnútornými turbulenciami. Čím sa svet stáva búrlivejší, tým hlbšie môžete ísť a tým viac pokoja - prirodzene živého pokoja - môžete vnímať ako podstatu svojho bytia.
Zdroj:
Younity Czech Republic & Slovakia- videokurz s Edhardom Tollem Brány do prítomnosti, záverečná poznámka
Spracovala: Khatka 2024
Uma Dinsmore-Tuli
Jóni Šakti
Průvodyně ženy k síle a svobodě
prostřednictvím jógy a tantry
Celoživotní společnice a příručka krevní moudrosti, jógy
lůna, posvátné sexuality, pozitivního zdraví a duchovního
lůna, posvátné sexuality, pozitivního zdraví a duchovního
zplnomocnění
Základy jógy lůna
Třináct bran
Hatha jóga je sbírka praxí, určených k dosažení duchovního propojení skrze fyzické tělo, dech a mysl.
Všechny základní texty hatha jógy napsali muži a až do velmi nedávné doby byla většina linií jógy uchovávána a chráněna pouze muži (informace o ženách učitelkách v rámci tantrické tradice budeme zkoumat v druhé kapitole).
Všechny praxe hatha jógy, které byly zaznamenány v těchto textech a které udržovaly mužské linie předání, byly původně vytvořeny pro mužská těla s „devíti branami“ neboli otvory: dvěma pro oči, uši a nosní dírky plus jedním pro ústa, konečník a penis.
Ženská těla mají dvanáct bran: prvních osm je stejných jako v mužském těle, devátá je spojená s otvorem močové trubice, desátá brána je kunda: „kosmická cesta“ neboli joni, skrze kterou se krev, sliz, ženský ejakulát, rytmické vypouštění energie při orgasmu a rodící se děti můžou dostat z dělohy ven do světa. Navíc existují další dvě brány ve tvaru ženských bradavek, které se mohou otevřít, aby z nich proudilo mléko.
Ačkoli se joni jako desátá „kosmická brána“ zmiňuje v mnoha jógických a tantrických textech (pro další podrobnosti a vysvětlení viz druhá a třetí kapitola), nebývá běžně zahrnuta jako jedna z devíti „bran“ tradice hatha jógy.
Jóga lůna uctívá a zahrnuje kosmickou bránu kundy jako desátou bránu v „lidském městě“ a ženské bradavky jako jedenáctou a dvanáctou bránu. Tyto brány mají při praxi jógy lůna své vlastní místo.
V mužském i ženském těle je konečná brána, kterou odchází duše během smrti, a to na vrcholku hlavy: u mužů se o ní mluví jako o desáté bráně. Pro ženy je brána na vrcholku hlavy třináctou branou.
Všechny původní praxe hatha jógy chtějí přivodit změněné stavy vědomí a zvýšené vědomí kosmických sil těm jóginům, kteří si představují svůj mikrokosmos jako město s devíti branami: tyto vyšší stavy změněného vědomí dávají jóginovi přístup ke zvláštním schopnostem, označovaným jako siddhi.
Jóga lůna uznává, že dvanáctibránová přirozenost ženského těla a jeho mocné rytmy odhalují ženské cesty k těmto vyšším stavům vědomí a bdělosti. Jóga lůna ctí tyto zkušenosti jako ženské siddhi: přirozeně vyvstávající ženské zkušenosti jako menstruace, ženský orgasmus, těhotenství, porod, kojení a menopauza.
Jóga lůna zásadně prověřuje kořeny hatha jógy, aby bylo uznáno, že přirozeně vyvstávající stavy změněného vědomí, které ženy mohou zažívat například během menstruace, porodu a menopauzy (existují i jiné příklady), byly možná jak inspirací, tak cílem všech praxí hatha jógy.
Jóga lůna to vše dělá proto, že nyní nastala doba, kdy v józe potřebujeme respektovat a ctít ženské vědomí, abychom se spojily s joni šakti a žily život ve svobodě.
Výňatok z knihy, strana 44-45
Knihu Jóni Šakti vydal Communication House v roku 2024 v spolupráci s duchovnou platformou Božské ženstvo
Stratené evanjelium
Márie Magdalény
Keď myslíme na evanjeliá, obvykle sú mienené Matúš, Marek, Lukáš a Ján z Nového zákona, teda asi tie štyri, o ktorých sa hovorí najviac. Koniec koncov, sú zahrnuté v Biblii a sú považované veriacimi ako najbližšie tomu, čo mohol povedať historický Ježiš.
Tieto štyri evanjeliá boli tie spisy, s ktorými Cirkev súhlasila, ako s autentickými reprezentáciami samotného Krista. A naozaj, zatiaľ čo iné postavy evanjélií, ktoré žili v dobe Ježišovho pôsobenia neboli nikdy prijaté, a to pravdepodobne kvôli ich nepravosti, protirečivosti alebo záhadným myšlienkam, ktorými sú mnohé evanjeliá priam prešpikované.
Evanjelium Márie je jedným z takýchto spisov. Predpokladá sa, že vznikol niekedy na začiatku 2. storočia nášho letopočtu. Nejako nám zostal neznámy po dobu viac ako 1500 rokov, až kým ho takmer náhodou nenašli koncom 19. storočia. Bohužiaľ, bolo by hrubým zveličením povedať, že máme k dispozícii kompletné evanjelium. V skutočnosti sa dnešnej doby dožilo len asi 8 strán jeho originálu. Existuje niekoľko teórií o tom, čo sa stalo s ostatnými stránkami. Mohli byť stratené, zničené, skryté, atď. Je dostatok nápadov na vysvetlenie toho, čo sa stalo so zvyškom tohto spisu, ale aj keď mnohé jeho listov chýbajú, stále sa nám ponúka ozaj zaujímavý pohľad na mladé, rané kresťanstvo. Poskytuje nám ho rozprávaním, ktoré ilustruje radikálnejšieho Ježiša vážiaceho si duchovné poznanie a dokonca popierajúceho existenciu hriechu. Ukazuje nám aj kontrastný pohľad na jednu zo žien v jeho okruhu – Máriu Magdalénu, ktorú vykresľuje ako vznešenú a úctyhodnú osobnosť. Zbavuje nás všeobecne známej predstavy, že bola prostitútkou. Namiesto toho na niekoľkých listoch spisu nastoľuje rovnocennosť žien a mužov. V tomto prípade majú ženy rovnaké práva ako muži, ba dokonca sú bližšie zasväteniu Božiemu slovu, víziám a vhľadom. Ženy ako Mária sa v tomto smere javia uprednostňované, čo nám umožňuje predstaviť si takmer romantickú verziu tradičného kresťanstva, ktoré mohlo existovať v niektorých niekdajších spoločenstvách.
V roku 1896 sa nemecký učenec Karl Reinhardt dostal k vlastníctvu rukopisu, a to jeho zakúpením na trhu so starožitnosťami v Káhire, v Egypte. Už pri pohľade na rukopis sa celkom určite zdalo, že ide o starý dokument, ale nikto nepoznal význam toho, čo Reinhardt vtedy držal v rukách. Pravdupovediac, bolo to rukopisný dokument z piateho storočia vytvorený na papyruse a napísaný v koptčine. Medzi zvitkami písma bolo v tej dobe možné nájsť aj ďalšie iné diela, ako prejavy sv. Petra, apokryf sv. Jána, Sofia Ježiša Krista, no a napokon aj evanjelium Márie.
Text evanjelia Márie obklopuje aura tajomnosti od chvíle, ako boli nájdené. Odkiaľ prišlo? Prečo ho mal obchodník so starožitnosťami? Vedel vôbec hodnotu toho, čo vlastnil?
Niektorí tvrdili, že obchodník so starožitnosťami to všetko získal nelegálne alebo tvrdili, že mu ich predal nejaký roľník, ktorý ich našiel len náhodou. Iní sú presved-čení, že boli nájdené na nejakom pohrebisku, na ktoré sa už dávno zabudlo. Karl Reinhardt priniesol pri svojom návrate tento spis do Berlína, kde bol potom označený ako Berlínsky kódex.
Práca na preklade tohto textu sa však ukázala oveľa náročnejšou, než sa sprvu predpokladalo. Aj tak nebývajú začiatky prekladu takého textu žiadnou prechádzkou ružovou záhradou. Keď k tomu pridáte fakt, že samotnému Máriinmu evanjeliu chýbalo množstvo strán, teda v skutočnosti je viac ako polovica spisu stratená, potom je takmer nemožné úplne pochopiť pravú podstatu toho, o čom celé toto evanjelium je.
Čo sa stalo s chýbajúcimi stránkami? Niektorí hovoria, že boli zničené niekým, kto našiel rukopis. Iní hovoria, že si ich mohol ponechať obchodník so starožitnosťami vediac, že ich môže predať za vyššiu cenu. A poniektorí sú toho názoru, že tieto stránky jednoducho zmizli tým, že ich „Božia ruka“ vymazala z tohto sveta tým, ako podľahli pôsobeniu veku a rozkladu. Skutočnú pravdu sa v tomto ohľade už asi nedozvieme.
Zverejnenie niekoľkých listov evanjelia, ktoré sa nám dochovalo, sprevádzali viaceré zvláštne znamenia. Takmer akoby sa osud sám snažil odoprieť práve tomuto spisu uvidieť denné svetlo sveta. V roku 1912 sa koptológ Carl Schmitt pokúsil vydať jeho preloženú verziu v Nemecku, ale keď mal tlačiar rozniesť výtlačky, tak prasklo vodovodné potrubie a záplava pritom zničila celú jeho produkciu. Schmitt sa pokúsil dielo vytlačiť na druhýkrát, ale potom vypukla prvá svetová vojna, ktorá tento proces ešte viac pozdržala, a to dovtedy, kým sa vojnový konflikt neskončil. V roku 1938 sa Schmitt ešte raz pokúsil projekt vzkriesiť, ale v tom istom roku zomrel. Bremeno zverejnenia spisu padlo
3
na plecia iného vedca, Waltera Tilla, ktorý sa ho chopil v roku 1941. Napokon sa vydanie evanjelia podarilo až o 14 rokov neskôr, v roku 1955.
Od vtedy sa okrem toho v Egypte našli aj fragmenty Máriinho evanjelia v starom gréckom jazyku. Jeden ešte v roku 1917, hoci sa jednalo o fragment už obsiahnutý v pôvodnom Berlínskom kódexe. A potom ďalší iný, ktorý bol vydaný až v roku 1983. Napriek tomu nám z neho stále chýba veľa strán.
Vzhľadom k tomu, že náš spis začína na strane číslo 7, otvára sa náhle v prítomnosti Ježiša, ktorý sa rozpráva so svojimi učeníkmi, a to pravdepodobne po svojom vzkriesení. Ďalšia časť materiálu je zničená a potom pokračuje nemeno vaný rečník, možno Peter, na ktorého Ježiš reaguje...
„Každá prirodzená forma existencie, každá bytosť, každé stvorenie existuje samo v sebe a zároveň ako súčasť Celku. Ale potom sa znovu rozpúšťa vo svojej Podstate, pretože rozpúšťanie sa (individuálnej existencie) je toho Prirodze nosťou. Toto by mal každý, kto má uši aby počúval, počuť (a chápať)“.
Tu môžeme vidieť Ježiša, ako odpovedá na otázky o konci toho, čo pôsobí dojmom hmotnej existencie. Hovorí Petrovi, že všetko, či je to človek, zviera alebo rastlina, vzájomne súvisí v jednom Celku, či už duchovne alebo materiálne. V závere svojej individuálnej existencie sa napokon každý človek, každé zviera, každá rastlina, vracia do svojho prapôvodného, prirodzeného stavu existencie. Potenciálne tu má na mysli to, že hoci je všetko prepojené, tak každá jednotlivá duša bude posudzovaná nezávisle.
A teda naozaj, hoci je všetko jedným Celkom, tak osobné individuálne činy sú vlastné. Ďalej sa Ježiš vyjadruje k relatívnej povahe hriechu a tak pokračuje...
„Hriech ako taký skutočne neexistuje, ale vy ste tí, ktorí konajú hriešne, ak konáte v duchu cudzoložstva, ktoré je považované za „hriech“. Preto prišlo Dobro medzi vás – so záujmom o obnovenie vašej prirodzenej Podstaty v samom základe. Trpíte, chorľaviete a zomierate preto, že milujete sebaklam. Každý, kto má schopnosť rozumieť, by to mal pochopiť“.
Tu Ježiš naznačuje, že hriech nie je nejaká vec či záležitosť vo svete, ale niečo, čo vytvárame vlastným konaním 1) proti svojím prirodzeným záujmom a záujmom iných. Hovorí, že ľudia majú záľubu v sebaklame. Považuje to za ich tragédiu, pretože to napokon vedie k smrti. V podstate odkazuje svojim učeníkom, aby si boli vedomí svojho zaobchádzania s vitálnou energiou a dávali si pozor na to, po čom túžia. Totiž, nie všetko, čo si človek želá mu aj prospieva. Možno tu má na mysli aj telesné vášne, pokiaľ berieme do úvahy, že spomína práve cudzoložstvo. Prostredníctvom objavovania pravého duchovna je odhaľovaná vnútorná „príroda“, ktorej poznanie umožňuje prekonať pokušenia. K tomu dodáva...
„Poľahky vzniká zmätok v celom tele. Preto som vám povedal, aby ste boli pokojného srdca. Ak ste nepokojní,
V tomto prípade ide o paralelu karmickej zákonitosti, teda pôsobenia súvislosti medzi príčinou a následkom, ktorú poznajú aj iné kultúry a ušľachtilé náuky.
hľadajte pokoj v prítomnosti rôznych obrazov živej prírody. Toto by mal každý, kto má uši aby počúval, dobre počuť (a chápať)“.
Aj tu znovu raz zdôrazňuje dôležitosť poznania ako takého, aj duchovného poznania seba samého. Naznačuje, že nepokojní sú len tí, ktorí podliehajú vnútornému zmätku, a že ak je človek v naozaj pokojný, tak prekonáva zmätok mysle a tým speje k duchovnému Osvieteniu. Poskytuje aj niekoľko rád pre tých, ktorí sa necítia byť pokojnými, a to možnosť tráviť čas vo voľnej prírode, aby vedeli oceniť jej prirodzenosť a objavovať uprostred nej zážitok upokojenia. Spasiteľ uzatvára svoje učenie varovaním pred tými, ktorí by triedili učeníkov, či predtým, aby nasledovali nejakého hrdinu, vodcu alebo súbor pravidiel a zákonov. Namiesto toho majú v sebe hľadať prapôvod prirodzenej ľudskosti a dospieť ku skutočnému vnútornému pokoju.
Po poverení, aby vyšli a kázali evanjelium, Spasiteľ odchádza. Ešte im poskytne poslednú radu a vysvetlí im...
„Pokoj s vami! Dospejte k môjmu pokoju. Dávajte si pozor, aby vás niekto nezaviedol slovami, že pozerajte sa sem na toto alebo tam na tamto. Veď táto Podstata už žije vo vás! Nasledujte Ju! Tí, čo úprimne hľadajú, Ju nájdu“.
Znovu teda raz povzbudzuje svojich učeníkov, aby hľadali odpovede v sebe samých, v introspekcii, lebo tak nájdu aj svojho Spasiteľa, ktorým žijú vo svojej Podstate. Znovu sme naspäť u mystickej myšlienky všetkého duchovne prepojeného so všetkým, ako naznačuje vo svojom prejave Ježiš. Ak je človek spojený so všetkým (súčasťou Celku), potom je tiež v spojení s vlastnou Podstatou, Bohom, či si to uvedomuje alebo nie.
Zároveň Ježiš varuje svojich učeníkov, aby nepodľahli ľuďom, ktorí by sa vyhlasovali za Boha, aby nepodliehali ľuďom, ktorí zavádzajú iných svojimi tvrdeniami, že vedia kde inde je a aký je Boh. Jednoznačne hlása, že Boh je vo vnútri nás, ako Podstata vlastnej existencie, a že každý jeden človek má schopnosť dospieť k tomuto poznaniu. Potom evanjelium pokračuje...
„Choďte teda a kážte evanjelium o Božom kráľovstve. Nestanovujte však žiadne pravidlá nad rámec toho, čo som dal. Ani sa nerobte zákonníkmi a netvorte zákony, aby ste nimi potom neboli zviazaní. Keď toto povedal, odišiel“.
Ježiš svojim učeníkom jasne hovorí, že by k jeho slovám nemali nič pridávať, ani na nich nič uberať, lebo potom by to už nebolo jeho pravé posolstvo. Tiež im radí, aby si z jeho slov nerobili žiadne zákony. Možno iba ak želali ľuďom, aby speli k tomuto duchovnému uvedomeniu prirodzenou cestou. Tiež to mieni ako preventívne opatrenie pre učeníkov, že ak sa chystajú vydať nejaké pravidlá či zákony pre svoje učenie, tak by potom mali byť pripravení podľa nich žiť. To, že vtedy boli jeho učeníkmi, neznamená, že boli niečo viac či vyššie, než ktokoľvek iný.
Napriek Ježišovým slovám však učeníci neodchádzajú aby hlásali evanjelium, ako odporúčal. Namiesto toho začínajú medzi nimi spory, a zdá sa, že sa nevedia zhodnúť na tom, čo presne Ježiš svojimi vyhláseniami mienil.
Ešte naliehavejšie sa vyjadrovali ohľadom presvedčenia, že ak bol Ježiš ukrižovaný za takéto názory, potom by sa im určite mohlo stať to isté. Tu evanjelium Márie Magdalény pokračuje...
„Obdržali spásne učenie, ale zarmútili sa z toho a horko zaplakali. Hovorili... ako by sme mohli ísť kázať k pohanom evanjelium o Božom kráľovstve? Ak Jeho neušetrili, prečo by mali ušetriť nás (od popravy)“.
Tu sa Mária ukáže ako jediná učeníčka, ktorá rozumie celej situácii. Podľa toho, ako text pokračuje, pokúša sa ovplyvniť mienku ostatných...
„Potom Mária vstala a všetkých ich pozdravila. Povedala svojim bratom a sestrám: ...neplačte a nermúťte sa, nech sa vaše srdcia nerozpoltia, pretože Jeho milosť bude s vami všetkými a bude vás chrániť. Radšej by sme mali chváliť Jeho veľkosť, pretože nás pripravil a urobil z nás skutočných ľudí.
Tým, ako sa Mária vyjadrila, obrátila ich srdcia k dobru a začali diskutovať o odkaze Spasiteľa“.
Mária teda zakročila v snahe zjednotiť učeníkov, ktorí sa teraz, keď Ježiš odišiel, vidia celkom stratení. Avšak naďalej medzi nimi prebieha spor. Nepočúvali, čo Ježiš povedal o pohľade dovnútra, aby hľadali pokoj. Namiesto toho demonštrovali niečo viac podobné úzkosti a strachu. Mária im radí v dobrom, aby sa im „nerozpoltili“ srdcia, teda aby nepodľahli pochybnostiam a dôverovali Ježišovi, pretože ich spravil opravdivými ľuďmi, čo je pravdepodobne v plnom v súlade s tým, čo Ježiš povedal. Podľa evanjelia sa javí, že Mária je v podstate jediná z nich, ktorá to naozaj dokázala.
Tu sa však Peter obráti na Máriu a dôrazne ju žiada, aby im podala správu o všetkom, s čím sa je zveril Ježiš, aby im tak pomohla lepšie Ho pochopiť...
„Peter hovorí Márii: sestra, vieme, že Spasiteľ ťa miloval viac ako všetky ostatné ženy. Povedz nám slová Spasiteľa, ktoré si pamätáš o veciach, o ktorých vieš len ty, ale my nie, lebo sme ich nepočuli“.
Evanjelium pokračuje:
„Odpovedala: ...poviem, čo je pred vami skryté. Potom pokračuje týmito slovami: ...ja, hovorí Mária, som si dnes vo svojom vhľade uvedomila Pána a povedala som mu, že ho vidím. Ako odpoveď mi od Neho prišlo: ...si blahoslavená, lebo nekolíšeš vo svojom vhľade, a tiež preto, lebo tam, kde je pozornosť, tam je Poklad.
Tu som sa Ho spýtala: ...pane, vníma ten, kto má vhľad prostredníctvom zmyslov alebo ducha? Spasiteľ mi odpovedal: ...nevníma ani zmyslami, ani duchom, ale mysľou, ktorá je medzi nimi oboma “.
Mária teda v podstate hovorila Petrovi a ostatným učeníkom o tom, čo zažila vo svojom vhľade. Zároveň prezradila, že ju považoval za blahoslavenú, pretože sa kvôli Nemu nebála o seba, a že pocit strachu naozaj vzniká v mysli. Vyhlásil, že mať pevnú myseľ je „poklad“, a tak sa Mária snaží povedať ostatným, že je to myseľ, ktorá je najmocnejším prostriedkom, ktorým človek disponuje, a nie zmysly či duch. Dodáva, že človek nevníma Jeho víziu svojimi zmyslami alebo duchom, ale mysľou, a že myseľ existuje medzi tými oboma.
Žiaľ, ďalej je text evanjelia rozbitý a pokračujúce štyri strany chýbajú. Nemôžeme teda presne vedieť, čo ešte Mária zjavila Petrovi a ďalším učeníkom. Ale keď odvodzujeme z toho, čo nám z textu zostalo k dispozícii, ocitáme sa uprostred príbehu, v ktorom sa Mária snaží odhaliť niečo zo svojho poznania. Tento príbeh nadobúda podobu opisu pôsobenia siedmich príčin hnevu. Ako už bolo spomenuté, ide o pôsobenie vnútorného zatemnenia, o pôsobení túžob, o nevedomosť, o horlení smrti, o ríši telesnosti, o ríši bláznivej telesnej múdrosti a samotnej múdrosti hnevu.
Aký je skutočný zmysel jednotlivých námetov nám nie je známe, pretože text evanjelia je poškodený, zlomkovitý a miestami chýbajúci. Ale vidíme, že týchto sedem príčin, ako takých síl, sa háda a polemizuje s dušou, vypočúvajúc ju v niektorých bodoch a obviňujúc ju v iných. Zdá sa, že duša je dostatočne pokojná na to, aby odmietla slová sedmoro hrozieb. Popiera, že je zlá, aby bola preto súdená a popiera, že by vraždila. Javí sa, že na konci uvedenej kritickej polemiky sa duša vymaní od pod pôsobenia týchto síl, príčin hnevu (nevedomosť, túžby, telesnosť, atď.), a uzatvára tento rozhádaný vnútorný dialóg celkom zmierlivým spôsobom, s predsavzatím žiť vo vnútornom tichu. Evanjelium uvádza...
„Duša odpovedá: ...čo ma zväzovalo, je preč, čo ma obkľučovalo, je prekonané, moje túžby vymizli, nevedomosť je mŕtva. Vymanila som sa z vplyvu sveta, zo sféry zabúdania sa v dočasnosti, a odteraz sa budem zdržiavať vo vnútornej tichosti“.
Text nám hovorí, že po týchto slovách Mária stíchla, akoby odpočívala, asi tak ako duša v jej príbehu. Až do tohto bodu s ňou komunikoval Spasiteľ. Na rozdiel od ostatných učeníkov, Mária skutočne nahliadla svoje hĺbky a našla v nich prostredníctvom Spasiteľa svoju cestu k Osvieteniu. Toto spojenie so Spasiteľom jej umožnilo bezprostredným a pravdivým spôsobom odovzdávať Jeho posolstvo, hoci vo fyzickom slova zmysle Ho už nebolo.
Ale dvaja učeníci, Ondrej a Peter, mali svoje námietky voči tomu, čo Mária hovorí. Text evanjelia pokračuje...
„V odozve na to sa Ondrej obracia ku zúčastneným bratom a sestrám: ...myslite si čo chcete ohľadom jej (Máriinho) prejavu, ale ja osobne neverím, že Spasiteľ hovoril takéto veci, pretože jej učenie vyznieva celkom ináč“.
Na to nadväzuje svojimi obavami Peter...
„Že by vari s touto ženou (Máriou) niekedy hovoril Spasiteľ neverejne bez toho, aby sme o tom vedeli? Vari ju uprednostnil pred nami ostatnými? Mali by sme sa naozaj obrátiť k nej a počúvať ju?“.
Ondrejov prejav je trochu diplomatickejší. V skutočnosti na Máriu neútočí, len vyjadruje pochybnosti, či ide v jej prípade o slová v súlade s učením Spasiteľa. Peter to na druhej strane berie oveľa osobnejšie, napriek tomu, že je to on, kto ju požiadal, aby prehovorila. Je možné, že nečakal preň takú komplikovanú odpoveď a teraz sa cítil z celej veci ohromený, a navyše zo strany ženy. Má teda emotívnejšiu odozvu ako Ondrej, pri ktorej sa rozhodol nespochybňovať platnosť správy, ale namiesto toho platnosť jej posla (Máriu).
Akoby sa pritom snažil zhromaždiť ostatných proti Márii pýtajúc sa ich, že kedy by s ňou Ježiš hovoril o týchto veciach. Takmer sa jej posmieva, keď sa pýta, či ju Ježiš naozaj uprednostnil pred nimi.
Zdá sa však, že Petrovi unikla podstatná časť toho, čo sa týka vnútorného vhľadu Márie a toho, čo zdieľa. Keďže sa javí, že mu uniká práve toto, tak to nie je schopný pochopiť. Preto je pre neho jednoduchšie tvrdiť, že Mária klame. Evanjelium ďalej pokračuje...
„Mária sa rozplakala a hovorí: ...brat môj Peter, čo si to myslíš? Naozaj mieniš, že si to všetko vymýšľam alebo vám klamem o našom Spasiteľovi?“
Peter však nedostal príležitosť reagovať, lebo sa do toho vložil Lévi, ktorý pokračoval oveľa zmierlivejším tónom:
„Peter, máš sklon zbytočne sa hnevať. Aj teraz vidím, že debatuješ s touto ženou ako s protivníčkou. Ale ak ju Spasiteľ spravil hodnou toho, aby bola s ním, tak kto si teraz ty, že ju odmietaš? Spasiteľ ju určite dobre pozná a preto ju miloval viac ako nás. Aj preto by sme sa mali hanbiť, ako na ňu zazeráme a zaodieť sa do dokonalej ľudskosti. Prijmime, čo nám (Mária) ponúka a hlásajme evanjelium bez toho, aby sme stanovovali nejaké pravidlá alebo zákony, mimo toho, čo učil Spasiteľ“.
Po týchto múdrych Léviho slovách učeníci súhlasili, že urobia to, čo im Ježiš pôvodne odporúčal a pôjdu kázať evanjelium.
V tomto bode príbeh dospieva k záveru, ale nie je toho veľa, čo by sme mohli považovať za doriešené. Ktovie, či Léviho napomenutie Petra neviedlo k jeho ešte väčšiemu roztrpčeniu. Podobne nie je jasné, ako sa ďalej vyvíjal postoj Ondreja, ktorý vcelku čestne prejavil svoju nedôveru Máriinmu prejavu. Tak či onak, zostalo mnoho učeníkov, ktorí vyšli hlásať slovo Spasiteľa a ukazuje sa, že mu v mnohom možno ani nerozumeli.
Hovoriť, že bolo Máriino evanjelium zakázané, je možno trochu nadsázka. Pravdou je, že vzhľadom k tomu, kedy bolo objavené, sa o jeho pravosti ani nemalo kedy jednať. Vidieť, že Máriino evanjelium bolo napísané v dobe, keď bolo kresťanstvo ešte v plienkach a vyznievalo úplne inak, ako je tomu dnes.
Mnohé vtedajšie kresťanské komunity tvorili malé spoločenstvá, ktoré boli do istej miery vzájomne izolované, čo im umožňovalo interpretovať učenie spôsobom, ktorý uznali za vhodný. Vtedy ešte neexistovala žiadna autorita, žiadna zastrešujúca cirkev, ktorá by schvaľovala a odporú čala určité jednotné autorizované presvedčenie alebo vieru. Potom nebolo pre človeka mimoriadne ťažké navrhnúť novú myšlienku tak, aby ju prijala aj miestna komunita. Takto v dôsledku množstva raných kresťanských spoločenstiev, ale čiastočne aj preto, lebo neexistovala žiadna organizačná sila, dochádzalo k tomu, že sa rôzne komunity mohli rozchádzať vo svojich perspektívach a názoroch.
Text, ako evanjelium Márie a jej podanie Spasiteľa, s ktorým sa tu stretávame, sa nám môže zdať byť vzdialený od Ježiša, ako Ho dnes poznávame. Malo by sa tiež pamätať
na to, že vtedy neexistoval biblický Nový zákon, a teda ani jednotný, kánonom určovaný spôsob chápania Ježiša Krista.
Dôvod vzniku jednotného kánonu je možné vysvetliť práve tým, ako veľmi sa rôznia odkazy na Ježiša v rôznych apokryfných, teda z oficiálneho hľadiska nedôveryhodných evanjeliách.
Napriek tomu môže byť správne chápanie týchto textov pre nás veľkým prínosom, ako pre veriacich, tak aj učencov. Umožňujú istým spôsobom pochopiť vývoj kresťanstva vo svojom skorom ranom období. Môžeme sa dočítať o rôznych motívoch rôznych biblických postáv, a často vzdialených tomu, čo by sme od nich očakávali. Vďaka tomu je možné predchádzať istej zaujatosti. Môžeme vidieť, ako sa kresťanstvo formovalo a uvažovať o tom, či je nám lepšie s tým, čo teraz máme alebo by bolo lepšie s tým, čo sme postupom času stratili.
Preložené z anglického jazyka. D.D. 2024
Pod čiarou môžu byť uvedené autorské vysvetlivky prekladateľa. Zdroj:
YouTube - https://www.youtube.com/watch?v=GnUg3TTsXVU
Dvíha sa opona
Ruža mi vkĺzla do lona....
ó ruža voňavá,
každučkým lupeňom
do raja ponára....
pohladenie nežné,
ako dotyk rosy,
o bohyni vo mne ,
šepce srdcu čosi.
Ladné krivky bokov,
prsia plných tvarov,
dotyk nežných vzdychov
usmievavou tvárou....
Iskrivým pohľadom
lákajúcim k hviezdam...
Predsa som bohyňa,
aj keď sa tak nezdám...
Dvíha sa opona,
vysadám na koňa.....
Ó ruža voňavá vkĺzla mi do lona....
Rozprestieram krídla
Vystúpila som z člnu na breh.
Stopy v piesku
strácajúce sa každou vlnou
len pripomínali pominuteľnosť prítomného okamihu.... pominuteľnosť času.
..plynutie.
Zapadajúce slnko svojim odkazom pripomína končiace
,,čo už bolo "....
čakajúce
blížiacou sa nocou
na znovuzrodenie.
Ešte ma čaká cesta
po hviezdnej oblohe.
Ktorou cestou sa vydám
s navigáciou duše,
ktorá sa nikdy nemýlila,
iba zaváhala
v zabudnutí na seba,
že vie !?
Stretnúc prvé lúče nádejí,
v náručí samej seba
rozprestriem krídla a stanem sa vesmírom,
ktorým som,
ktorým som vždy bola
a vždy budem.
Gabika Kolníková, inšpirácie z Esencie Bohyne, autorka básnickej zbierky Vyznanie
SI TÁ
Kruh čerstvých lektoriek Esencie Bohyne v Lažánkach pri Brne.
Kytica pre Saritu.
Úcta..
Ty si tá,
ktorá kráča v kráse,
ktorá tancuje
s Isis, Parvati a Káli,
ktorá pozná
bezpodmienečnú lásku
a najhlbšiu vášeň.
Ty si tá,
ktorá pozná extatické znovuzjednotenie
zeme a neba
a ktorá drží
vo svojich rukách osud ľudského druhu.
Si žena.
Sarita
Hovorí sa, že muži učia ženy a ženy učia svet. Saritu učil Osho. Khatkin učiteľom je tiež muž. No pokračuje učiteľkami. Sú nimi Ma Ananda Sarita, Miranda Grey, Uma Dinsmore Tuli...
Učíme seba, učíme svet. O plnosti, celistvosti, radosti bytia - takého výnimočného na výnimočnej planéte Zem.
Ma Ananda Sarita a jej spolulektorka Tanmaya chystajú lektorský kurz Esencie Bohyne vo februári 2022 na Bali v Indonézii. My - ženy z Európy sme mali šťastie (na fotografiách vyššie). Náš dvojročný výcvik prebiehal v Čechách. Vďaka zaň!
www.tantra-essence.com Autorka foto: Zuzana Zónová
VIDÍM PRVÝ HRIECH
VIDÍM PRVÝ HRIECH - ústredný takto nazvaný motív románskeho portálu pri vstupe do katedrály v Trogire, mesta pri Jadranskom mori. Adam a Eva v nadživotnej veľkosti si zakrývajú rukami intímne miesta. Ona stojí na levici, ktorá chráni svoje čerstvo vyliahnuté mláďatá. Adama podopiera lev držiaci v pazúroch korisť - mohutného vtáka.
S údivom vnímam toto skvostné dielo, ale pravdu povediac - jeho zmysel mi uniká.
Až na druhý deň ráno sa mi v meditácii vyjavuje jeho dramatičnosť. Dôsledky prvého hriechu Eva a Adam riešia obrovským odhodlaním. Ona ako levica chráni svoje deti a teda aj nás, deti buducnosti a on ako lev zaisťuje pre rodinu potravu lovom. Mocno-ťaživý odkaz! V mojom vnútri však hlodá otázka: Prečo hriech? Veď Univerzum vo svojej večnej HRE doplňujúcich protipólov vytvorilo človeka ako nádherné Božie dielo.
Mocné energie tvorenia reprezentované ženou a mužom - "takými, akými ich Boh stvoril," vidím aj na iných svätostánkoch. Napríklad pri vstupe do katedrály v Orebiči na ostrove Korčuľa. Alebo vyobrazenia mohutnej plodivej energie ženy - stareny, ktorá rodí jar - zvanej Sheela na gig v rannorománskom kostole v Škótsku.
Plodivosť a tvorenie nevnímali dávni ľudia ako hriešne, ale ako božský prejav Univerza, ku ktorému nás ONO partnersky pozýva.
A my sa prebúdzame. Ponárame sa do vĺn mora a očisťujeme sa od nánosov - zvaných aj ako prvý hriech.
More mi hladí pokožku aj dušu...
Khatka
/Zdroj foto: autorka a internet./
BEZČASNÝ DAR
SME STÁLE OBDAROVÁVANÍ. Bez prestávky dostávame DAR od PRÍTOMNEJ CHVÍLE. Môžme v nej byť, jestvovať, vybrať si ako s ňou naložíme. Stále máme možnosť vedomo sa rozhodnúť ako zareagujeme na ten či onen podnet.
Prežívanie tohto večného daru je vnímané ako SPOJENIE s bezhraničným energetickým poľom Vedomia. Ono nás v prežívaní TU a TERAZ podporuje. Vieme tak vyhmatnúť AKURÁTNY čas - na prechádzku, nový účes, stretnutie s priateľmi, na zber jabĺčok či odstavenie práve hotového ríbezľového džemu....
Starí Gréci uctievali okrem boha lineárneho času Chronosa aj boha Kairosa - Boha Prchavého okamihu alias Šťastného momentu. Zobrazovali ho ako mladíka s krídlami na nohách aj chrbte. V rukách drží niečo ako veľkú žiletku - lebo je ostrejší ako jej ostrie. A čo symbolizuje chumáč vlasov nad čelom ? Vraví sám Kairos: "Každý, kto príde predo mňa, vie ma pochopiť." A prečo má holé temeno? "Koho preletím, už ma nikdy nechytí, nech po tom túži, ako chce."
/Inšpirované 2 100-ročným originálom reliéfu Kairosa v múzeu v chorvátskom Trogire a darmi prírody./
Khatka
Foto: autorka a internet
POSOLSTVO o PôRODE
Posolstvo osvietenej tantrickej majsterky Ma Anandy Sarity v roku 2021
"My, všetky ženy potrebujeme skutočne vyjsť zo seba von a zdieľať hlbšie pravdy, aby sme mohli pozitívne zmeniť svet.
Teraz je ten správny čas porodiť nový svet založený na láske..."
/Viac o Ma Anande Sarite na www.tantra-essence.com/
Bohyňa v modernej dobe. Mýtus či realita?
Ako sa cítiš Ty? Ako bohyňa? Kráľovná? Čarodejnica? Despotka? Slúžka? Ako niekto, koho udalosti vláčia? Či všetko v jednom?
Presah ženy do súčasnosti ako bohyne, teda tej, ktorá má viac ako „bežné“ schopnosti a vie nimi láskavo pomáhať i nekompromisne trestať, vnímam ako reálny. Prečo? Lebo každá žena vo svojom menštruačnom cykle je schopná prejaviť všetky možné odtiene jasného aj temného bytia. Dokážeme s nimi vedomo pracovať, ak sa otvoríme ich nekonečným možnostiam. A tie sú prirodzené, hoci by sa zdali ako zázračné...
Nosíme v sebe schopnosť dať nový život - dieťaťu, originálnemu projektu či neopakovateľnej tvorbe. Lebo partnerom pre vznik, vývoj a pôrod v reálnom aj prenesenom zmysle je popri mužovi vesmírne Vedomie. Tvorí sa „to“ v nás podľa Božieho plánu.
Ženské lono je od veky vekov priestorom nekonečných tvorivých energií – je to stav bytia - v kooperácii s Mesiacom, Slnkom... Dokáže nás spojiť s vlastným zdrojom – vedno s matkou Zemou a jej oceánom, z ktorého sme vzišli a ktorý v podobe tekutých energií nosíme v sebe.
Plochý konvenčný spôsob žitia nás neuspokojuje. Hľadáme viac. Zmysel svojho bytia. Zabudnuté odkrývame. Pomaly, rýchlo, bolestne i radostne. Vnútorným rozvojom, zrením. A pritom spoznávame, že nás iné ženy cez spoločné mystérium krvi podporujú. Bez ohľadu na čas a priestor.
Toto reálne mystérium rešpektovali dávne ľudské spoločenstvá. Vytvorili si vlastných bohov a bohyne reprezentujúcich tú či onú vlastnosť ľudskej bytosti. Ono funguje stále - naprieč tisícročiami aj naprieč celou Zemeguľou. Ženy, muži vzývajú indickú Lakšmí – bohyňu nehy, výživy, mlieka, teda tú, čo reprezentuje láskavý materský princíp. Stvárňujú grécku Afroditu – bohyňu krásy a zmyselnosti. Radostne tancujú s Vesnou – slovanskou panenskou bohyňou jari... Všetko to sme aj my – ženy súčasnosti.
Objavujeme zakázané územie: že naša sexualita je prirodzená, že je nám – ženám - bytostne vlastná a teda posvätná . Že práve táto forma energie je štartérom pre rozvoj spirituality. Že sexualita a spiritualita sú spojenými nádobami, cez ktoré sme schopné naozaj sa rozvíjať. Aj, aj! Ja! V týchto dvoch čarovných hláskach javí sa odpoveď na otázku položenú v titulku tohto článku.
kčj
