Keď myslíme na evanjeliá, obvykle sú mienené Matúš,  Marek, Lukáš a Ján z Nového zákona, teda asi tie štyri,  o ktorých sa hovorí najviac. Koniec koncov, sú zahrnuté  v Biblii a sú považované veriacimi ako najbližšie tomu,  čo mohol povedať historický Ježiš. 

Tieto štyri evanjeliá boli tie spisy, s ktorými Cirkev  súhlasila, ako s autentickými reprezentáciami samotného  Krista. A naozaj, zatiaľ čo iné postavy evanjélií, ktoré žili  v dobe Ježišovho pôsobenia neboli nikdy prijaté, a to  pravdepodobne kvôli ich nepravosti, protirečivosti alebo záhadným myšlienkam, ktorými sú mnohé evanjeliá priam  prešpikované. 

Evanjelium Márie je jedným z takýchto spisov.  Predpokladá sa, že vznikol niekedy na začiatku 2. storočia  nášho letopočtu. Nejako nám zostal neznámy po dobu viac  ako 1500 rokov, až kým ho takmer náhodou nenašli koncom  19. storočia. Bohužiaľ, bolo by hrubým zveličením povedať,  že máme k dispozícii kompletné evanjelium. V skutočnosti  sa dnešnej doby dožilo len asi 8 strán jeho originálu. Existuje  niekoľko teórií o tom, čo sa stalo s ostatnými stránkami.  Mohli byť stratené, zničené, skryté, atď. Je dostatok nápadov  na vysvetlenie toho, čo sa stalo so zvyškom tohto spisu, ale  aj keď mnohé jeho listov chýbajú, stále sa nám ponúka ozaj  zaujímavý pohľad na mladé, rané kresťanstvo. Poskytuje nám ho rozprávaním, ktoré ilustruje radikálnejšieho Ježiša vážiaceho si duchovné poznanie a dokonca popierajúceho existenciu hriechu. Ukazuje nám aj kontrastný pohľad na jednu zo žien v jeho okruhu – Máriu Magdalénu, ktorú  vykresľuje ako vznešenú a úctyhodnú osobnosť. Zbavuje nás  všeobecne známej predstavy, že bola prostitútkou. Namiesto  toho na niekoľkých listoch spisu nastoľuje rovnocennosť  žien a mužov. V tomto prípade majú ženy rovnaké práva  ako muži, ba dokonca sú bližšie zasväteniu Božiemu slovu,  víziám a vhľadom. Ženy ako Mária sa v tomto smere javia  uprednostňované, čo nám umožňuje predstaviť si takmer  romantickú verziu tradičného kresťanstva, ktoré mohlo  existovať v niektorých niekdajších spoločenstvách. 

V roku 1896 sa nemecký učenec Karl Reinhardt dostal  k vlastníctvu rukopisu, a to jeho zakúpením na trhu so  starožitnosťami v Káhire, v Egypte. Už pri pohľade na  rukopis sa celkom určite zdalo, že ide o starý dokument,  ale nikto nepoznal význam toho, čo Reinhardt vtedy držal  v rukách. Pravdupovediac, bolo to rukopisný dokument  z piateho storočia vytvorený na papyruse a napísaný  v koptčine. Medzi zvitkami písma bolo v tej dobe možné nájsť aj ďalšie iné diela, ako prejavy sv. Petra, apokryf sv.  Jána, Sofia Ježiša Krista, no a napokon aj evanjelium Márie. 

Text evanjelia Márie obklopuje aura tajomnosti od  chvíle, ako boli nájdené. Odkiaľ prišlo? Prečo ho mal  obchodník so starožitnosťami? Vedel vôbec hodnotu toho,  čo vlastnil? 

Niektorí tvrdili, že obchodník so starožitnosťami to  všetko získal nelegálne alebo tvrdili, že mu ich predal nejaký  roľník, ktorý ich našiel len náhodou. Iní sú presved-čení, že  boli nájdené na nejakom pohrebisku, na ktoré sa už dávno  zabudlo. Karl Reinhardt priniesol pri svojom návrate tento spis do Berlína, kde bol potom označený ako Berlínsky  kódex. 

Práca na preklade tohto textu sa však ukázala oveľa  náročnejšou, než sa sprvu predpokladalo. Aj tak nebývajú  začiatky prekladu takého textu žiadnou prechádzkou ružovou záhradou. Keď k tomu pridáte fakt, že samotnému Máriinmu  evanjeliu chýbalo množstvo strán, teda v skutočnosti je viac  ako polovica spisu stratená, potom je takmer nemožné úplne  pochopiť pravú podstatu toho, o čom celé toto evanjelium je.  

Čo sa stalo s chýbajúcimi stránkami? Niektorí hovoria,  že boli zničené niekým, kto našiel rukopis. Iní hovoria, že si  ich mohol ponechať obchodník so starožitnosťami vediac, že  ich môže predať za vyššiu cenu. A poniektorí sú toho názoru,  že tieto stránky jednoducho zmizli tým, že ich „Božia ruka“  vymazala z tohto sveta tým, ako podľahli pôsobeniu veku  a rozkladu. Skutočnú pravdu sa v tomto ohľade už asi  nedozvieme. 

Zverejnenie niekoľkých listov evanjelia, ktoré sa nám  dochovalo, sprevádzali viaceré zvláštne znamenia. Takmer  akoby sa osud sám snažil odoprieť práve tomuto spisu  uvidieť denné svetlo sveta. V roku 1912 sa koptológ Carl  Schmitt pokúsil vydať jeho preloženú verziu v Nemecku,  ale keď mal tlačiar rozniesť výtlačky, tak prasklo vodovodné  potrubie a záplava pritom zničila celú jeho produkciu. Schmitt sa pokúsil dielo vytlačiť na druhýkrát, ale potom vypukla prvá svetová vojna, ktorá tento proces ešte viac  pozdržala, a to dovtedy, kým sa vojnový konflikt neskončil.  V roku 1938 sa Schmitt ešte raz pokúsil projekt vzkriesiť, ale  v tom istom roku zomrel. Bremeno zverejnenia spisu padlo 

3 

na plecia iného vedca, Waltera Tilla, ktorý sa ho chopil  v roku 1941. Napokon sa vydanie evanjelia podarilo až  o 14 rokov neskôr, v roku 1955. 

Od vtedy sa okrem toho v Egypte našli aj fragmenty  Máriinho evanjelia v starom gréckom jazyku. Jeden ešte v roku 1917, hoci sa jednalo o fragment už obsiahnutý  v pôvodnom Berlínskom kódexe. A potom ďalší iný, ktorý  bol vydaný až v roku 1983. Napriek tomu nám z neho stále  chýba veľa strán. 

Vzhľadom k tomu, že náš spis začína na strane číslo 7,  otvára sa náhle v prítomnosti Ježiša, ktorý sa rozpráva so  svojimi učeníkmi, a to pravdepodobne po svojom vzkriesení.  Ďalšia časť materiálu je zničená a potom pokračuje nemeno vaný rečník, možno Peter, na ktorého Ježiš reaguje... 

„Každá prirodzená forma existencie, každá bytosť, každé  stvorenie existuje samo v sebe a zároveň ako súčasť Celku.  Ale potom sa znovu rozpúšťa vo svojej Podstate, pretože rozpúšťanie sa (individuálnej existencie) je toho Prirodze nosťou. Toto by mal každý, kto má uši aby počúval, počuť  (a chápať)“. 

Tu môžeme vidieť Ježiša, ako odpovedá na otázky  o konci toho, čo pôsobí dojmom hmotnej existencie. Hovorí  Petrovi, že všetko, či je to človek, zviera alebo rastlina,  vzájomne súvisí v jednom Celku, či už duchovne alebo  materiálne. V závere svojej individuálnej existencie sa  napokon každý človek, každé zviera, každá rastlina, vracia do svojho prapôvodného, prirodzeného stavu existencie. Potenciálne tu má na mysli to, že hoci je všetko prepojené, tak každá jednotlivá duša bude posudzovaná nezávisle. 

A teda naozaj, hoci je všetko jedným Celkom, tak osobné  individuálne činy sú vlastné. Ďalej sa Ježiš vyjadruje  k relatívnej povahe hriechu a tak pokračuje... 

„Hriech ako taký skutočne neexistuje, ale vy ste tí, ktorí  konajú hriešne, ak konáte v duchu cudzoložstva, ktoré je  považované za „hriech“. Preto prišlo Dobro medzi vás – so záujmom o obnovenie vašej prirodzenej Podstaty v samom  základe. Trpíte, chorľaviete a zomierate preto, že milujete  sebaklam. Každý, kto má schopnosť rozumieť, by to mal  pochopiť“.  

Tu Ježiš naznačuje, že hriech nie je nejaká vec či  záležitosť vo svete, ale niečo, čo vytvárame vlastným  konaním 1) proti svojím prirodzeným záujmom a záujmom  iných. Hovorí, že ľudia majú záľubu v sebaklame. Považuje  to za ich tragédiu, pretože to napokon vedie k smrti.  V podstate odkazuje svojim učeníkom, aby si boli vedomí  svojho zaobchádzania s vitálnou energiou a dávali si pozor  na to, po čom túžia. Totiž, nie všetko, čo si človek želá mu  aj prospieva. Možno tu má na mysli aj telesné vášne, pokiaľ  berieme do úvahy, že spomína práve cudzoložstvo.  Prostredníctvom objavovania pravého duchovna je  odhaľovaná vnútorná „príroda“, ktorej poznanie umožňuje  prekonať pokušenia. K tomu dodáva... 

„Poľahky vzniká zmätok v celom tele. Preto som vám povedal, aby ste boli pokojného srdca. Ak ste nepokojní,  

  

V tomto prípade ide o paralelu karmickej zákonitosti, teda  pôsobenia súvislosti medzi príčinou a následkom, ktorú poznajú  aj iné kultúry a ušľachtilé náuky.

hľadajte pokoj v prítomnosti rôznych obrazov živej prírody. Toto by mal každý, kto má uši aby počúval, dobre počuť  (a chápať)“. 

Aj tu znovu raz zdôrazňuje dôležitosť poznania ako  takého, aj duchovného poznania seba samého. Naznačuje,  že nepokojní sú len tí, ktorí podliehajú vnútornému zmätku,  a že ak je človek v naozaj pokojný, tak prekonáva zmätok  mysle a tým speje k duchovnému Osvieteniu. Poskytuje aj  niekoľko rád pre tých, ktorí sa necítia byť pokojnými, a to  možnosť tráviť čas vo voľnej prírode, aby vedeli oceniť jej  prirodzenosť a objavovať uprostred nej zážitok upokojenia.  Spasiteľ uzatvára svoje učenie varovaním pred tými, ktorí  by triedili učeníkov, či predtým, aby nasledovali nejakého  hrdinu, vodcu alebo súbor pravidiel a zákonov. Namiesto  toho majú v sebe hľadať prapôvod prirodzenej ľudskosti a dospieť ku skutočnému vnútornému pokoju. 

Po poverení, aby vyšli a kázali evanjelium, Spasiteľ  odchádza. Ešte im poskytne poslednú radu a vysvetlí im... 

„Pokoj s vami! Dospejte k môjmu pokoju. Dávajte si  pozor, aby vás niekto nezaviedol slovami, že pozerajte sa  sem na toto alebo tam na tamto. Veď táto Podstata už žije  vo vás! Nasledujte Ju! Tí, čo úprimne hľadajú, Ju nájdu“. 

Znovu teda raz povzbudzuje svojich učeníkov, aby  hľadali odpovede v sebe samých, v introspekcii, lebo tak nájdu aj svojho Spasiteľa, ktorým žijú vo svojej Podstate. Znovu sme naspäť u mystickej myšlienky všetkého duchovne prepojeného so všetkým, ako naznačuje vo svojom  prejave Ježiš. Ak je človek spojený so všetkým (súčasťou Celku), potom je tiež v spojení s vlastnou Podstatou, Bohom,  či si to uvedomuje alebo nie. 

Zároveň Ježiš varuje svojich učeníkov, aby nepodľahli ľuďom, ktorí by sa vyhlasovali za Boha, aby nepodliehali ľuďom, ktorí zavádzajú iných svojimi tvrdeniami, že vedia  kde inde je a aký je Boh. Jednoznačne hlása, že Boh je vo  vnútri nás, ako Podstata vlastnej existencie, a že každý jeden  človek má schopnosť dospieť k tomuto poznaniu. Potom evanjelium pokračuje... 

„Choďte teda a kážte evanjelium o Božom kráľovstve.  Nestanovujte však žiadne pravidlá nad rámec toho, čo som  dal. Ani sa nerobte zákonníkmi a netvorte zákony, aby ste  nimi potom neboli zviazaní. Keď toto povedal, odišiel“. 

Ježiš svojim učeníkom jasne hovorí, že by k jeho slovám  nemali nič pridávať, ani na nich nič uberať, lebo potom by to  už nebolo jeho pravé posolstvo. Tiež im radí, aby si z jeho  slov nerobili žiadne zákony. Možno iba ak želali ľuďom, aby  speli k tomuto duchovnému uvedomeniu prirodzenou cestou.  Tiež to mieni ako preventívne opatrenie pre učeníkov, že ak  sa chystajú vydať nejaké pravidlá či zákony pre svoje učenie,  tak by potom mali byť pripravení podľa nich žiť. To, že  vtedy boli jeho učeníkmi, neznamená, že boli niečo viac či  vyššie, než ktokoľvek iný. 

Napriek Ježišovým slovám však učeníci neodchádzajú aby hlásali evanjelium, ako odporúčal. Namiesto toho  začínajú medzi nimi spory, a zdá sa, že sa nevedia zhodnúť  na tom, čo presne Ježiš svojimi vyhláseniami mienil.

Ešte naliehavejšie sa vyjadrovali ohľadom presvedčenia,  že ak bol Ježiš ukrižovaný za takéto názory, potom by sa im  určite mohlo stať to isté. Tu evanjelium Márie Magdalény  pokračuje... 

„Obdržali spásne učenie, ale zarmútili sa z toho a horko  zaplakali. Hovorili... ako by sme mohli ísť kázať k pohanom evanjelium o Božom kráľovstve? Ak Jeho neušetrili, prečo by mali ušetriť nás (od popravy)“. 

Tu sa Mária ukáže ako jediná učeníčka, ktorá rozumie celej situácii. Podľa toho, ako text pokračuje, pokúša sa  ovplyvniť mienku ostatných... 

„Potom Mária vstala a všetkých ich pozdravila. Povedala svojim bratom a sestrám: ...neplačte a nermúťte  sa, nech sa vaše srdcia nerozpoltia, pretože Jeho milosť bude  s vami všetkými a bude vás chrániť. Radšej by sme mali  chváliť Jeho veľkosť, pretože nás pripravil a urobil z nás skutočných ľudí. 

Tým, ako sa Mária vyjadrila, obrátila ich srdcia k dobru  a začali diskutovať o odkaze Spasiteľa“. 

Mária teda zakročila v snahe zjednotiť učeníkov, ktorí sa  teraz, keď Ježiš odišiel, vidia celkom stratení. Avšak naďalej  medzi nimi prebieha spor. Nepočúvali, čo Ježiš povedal  o pohľade dovnútra, aby hľadali pokoj. Namiesto toho  demonštrovali niečo viac podobné úzkosti a strachu. Mária  im radí v dobrom, aby sa im „nerozpoltili“ srdcia, teda aby  nepodľahli pochybnostiam a dôverovali Ježišovi, pretože ich  spravil opravdivými ľuďmi, čo je pravdepodobne v plnom v súlade s tým, čo Ježiš povedal. Podľa evanjelia sa javí, že  Mária je v podstate jediná z nich, ktorá to naozaj dokázala. 

Tu sa však Peter obráti na Máriu a dôrazne ju žiada, aby im podala správu o všetkom, s čím sa je zveril Ježiš, aby im tak pomohla lepšie Ho pochopiť... 

„Peter hovorí Márii: sestra, vieme, že Spasiteľ ťa  miloval viac ako všetky ostatné ženy. Povedz nám slová  Spasiteľa, ktoré si pamätáš o veciach, o ktorých vieš len ty, ale my nie, lebo sme ich nepočuli“. 

Evanjelium pokračuje:  

„Odpovedala: ...poviem, čo je pred vami skryté. Potom  pokračuje týmito slovami: ...ja, hovorí Mária, som si dnes vo  svojom vhľade uvedomila Pána a povedala som mu, že ho  vidím. Ako odpoveď mi od Neho prišlo: ...si blahoslavená,  lebo nekolíšeš vo svojom vhľade, a tiež preto, lebo tam, kde  je pozornosť, tam je Poklad. 

Tu som sa Ho spýtala: ...pane, vníma ten, kto má vhľad  prostredníctvom zmyslov alebo ducha? Spasiteľ mi  odpovedal: ...nevníma ani zmyslami, ani duchom, ale  mysľou, ktorá je medzi nimi oboma “. 

Mária teda v podstate hovorila Petrovi a ostatným  učeníkom o tom, čo zažila vo svojom vhľade. Zároveň  prezradila, že ju považoval za blahoslavenú, pretože sa kvôli  Nemu nebála o seba, a že pocit strachu naozaj vzniká  v mysli. Vyhlásil, že mať pevnú myseľ je „poklad“, a tak sa  Mária snaží povedať ostatným, že je to myseľ, ktorá je  najmocnejším prostriedkom, ktorým človek disponuje, a nie  zmysly či duch. Dodáva, že človek nevníma Jeho víziu svojimi zmyslami alebo duchom, ale mysľou, a že myseľ  existuje medzi tými oboma. 

Žiaľ, ďalej je text evanjelia rozbitý a pokračujúce štyri  strany chýbajú. Nemôžeme teda presne vedieť, čo ešte Mária  zjavila Petrovi a ďalším učeníkom. Ale keď odvodzujeme  z toho, čo nám z textu zostalo k dispozícii, ocitáme sa  uprostred príbehu, v ktorom sa Mária snaží odhaliť niečo  zo svojho poznania. Tento príbeh nadobúda podobu opisu  pôsobenia siedmich príčin hnevu. Ako už bolo spomenuté,  ide o pôsobenie vnútorného zatemnenia, o pôsobení túžob,  o nevedomosť, o horlení smrti, o ríši telesnosti, o ríši  bláznivej telesnej múdrosti a samotnej múdrosti hnevu.  

Aký je skutočný zmysel jednotlivých námetov nám nie  je známe, pretože text evanjelia je poškodený, zlomkovitý  a miestami chýbajúci. Ale vidíme, že týchto sedem príčin,  ako takých síl, sa háda a polemizuje s dušou, vypočúvajúc ju v niektorých bodoch a obviňujúc ju v iných. Zdá sa, že duša  je dostatočne pokojná na to, aby odmietla slová sedmoro  hrozieb. Popiera, že je zlá, aby bola preto súdená a popiera,  že by vraždila. Javí sa, že na konci uvedenej kritickej  polemiky sa duša vymaní od pod pôsobenia týchto síl, príčin  hnevu (nevedomosť, túžby, telesnosť, atď.), a uzatvára tento  rozhádaný vnútorný dialóg celkom zmierlivým spôsobom,  s predsavzatím žiť vo vnútornom tichu. Evanjelium uvádza... 

„Duša odpovedá: ...čo ma zväzovalo, je preč, čo ma  obkľučovalo, je prekonané, moje túžby vymizli, nevedomosť  je mŕtva. Vymanila som sa z vplyvu sveta, zo sféry zabúdania  sa v dočasnosti, a odteraz sa budem zdržiavať vo vnútornej  tichosti“.

Text nám hovorí, že po týchto slovách Mária stíchla,  akoby odpočívala, asi tak ako duša v jej príbehu. Až do tohto  bodu s ňou komunikoval Spasiteľ. Na rozdiel od ostatných  učeníkov, Mária skutočne nahliadla svoje hĺbky a našla  v nich prostredníctvom Spasiteľa svoju cestu k Osvieteniu.  Toto spojenie so Spasiteľom jej umožnilo bezprostredným a pravdivým spôsobom odovzdávať Jeho posolstvo, hoci vo  fyzickom slova zmysle Ho už nebolo. 

Ale dvaja učeníci, Ondrej a Peter, mali svoje námietky  voči tomu, čo Mária hovorí. Text evanjelia pokračuje... 

„V odozve na to sa Ondrej obracia ku zúčastneným  bratom a sestrám: ...myslite si čo chcete ohľadom jej  (Máriinho) prejavu, ale ja osobne neverím, že Spasiteľ  hovoril takéto veci, pretože jej učenie vyznieva celkom ináč“. 

Na to nadväzuje svojimi obavami Peter... 

„Že by vari s touto ženou (Máriou) niekedy hovoril  Spasiteľ neverejne bez toho, aby sme o tom vedeli? Vari ju  uprednostnil pred nami ostatnými? Mali by sme sa naozaj  obrátiť k nej a počúvať ju?“. 

Ondrejov prejav je trochu diplomatickejší. V skutočnosti  na Máriu neútočí, len vyjadruje pochybnosti, či ide v jej  prípade o slová v súlade s učením Spasiteľa. Peter to na  druhej strane berie oveľa osobnejšie, napriek tomu, že je to  on, kto ju požiadal, aby prehovorila. Je možné, že nečakal  preň takú komplikovanú odpoveď a teraz sa cítil z celej veci  ohromený, a navyše zo strany ženy. Má teda emotívnejšiu  odozvu ako Ondrej, pri ktorej sa rozhodol nespochybňovať  platnosť správy, ale namiesto toho platnosť jej posla (Máriu). 

Akoby sa pritom snažil zhromaždiť ostatných proti Márii pýtajúc sa ich, že kedy by s ňou Ježiš hovoril o týchto  veciach. Takmer sa jej posmieva, keď sa pýta, či ju Ježiš  naozaj uprednostnil pred nimi. 

Zdá sa však, že Petrovi unikla podstatná časť toho, čo sa  týka vnútorného vhľadu Márie a toho, čo zdieľa. Keďže sa  javí, že mu uniká práve toto, tak to nie je schopný pochopiť.  Preto je pre neho jednoduchšie tvrdiť, že Mária klame.  Evanjelium ďalej pokračuje... 

„Mária sa rozplakala a hovorí: ...brat môj Peter, čo si to  myslíš? Naozaj mieniš, že si to všetko vymýšľam alebo vám  klamem o našom Spasiteľovi?“ 

Peter však nedostal príležitosť reagovať, lebo sa do toho vložil Lévi, ktorý pokračoval oveľa zmierlivejším tónom: 

„Peter, máš sklon zbytočne sa hnevať. Aj teraz vidím, že  debatuješ s touto ženou ako s protivníčkou. Ale ak ju Spasiteľ  spravil hodnou toho, aby bola s ním, tak kto si teraz ty, že ju  odmietaš? Spasiteľ ju určite dobre pozná a preto ju miloval  viac ako nás. Aj preto by sme sa mali hanbiť, ako na ňu  zazeráme a zaodieť sa do dokonalej ľudskosti. Prijmime, čo  nám (Mária) ponúka a hlásajme evanjelium bez toho, aby  sme stanovovali nejaké pravidlá alebo zákony, mimo toho,  čo učil Spasiteľ“. 

Po týchto múdrych Léviho slovách učeníci súhlasili, že  urobia to, čo im Ježiš pôvodne odporúčal a pôjdu kázať  evanjelium.  

V tomto bode príbeh dospieva k záveru, ale nie je toho  veľa, čo by sme mohli považovať za doriešené. Ktovie, či Léviho napomenutie Petra neviedlo k jeho ešte väčšiemu  roztrpčeniu. Podobne nie je jasné, ako sa ďalej vyvíjal postoj  Ondreja, ktorý vcelku čestne prejavil svoju nedôveru  Máriinmu prejavu. Tak či onak, zostalo mnoho učeníkov,  ktorí vyšli hlásať slovo Spasiteľa a ukazuje sa, že mu  v mnohom možno ani nerozumeli.  

Hovoriť, že bolo Máriino evanjelium zakázané, je  možno trochu nadsázka. Pravdou je, že vzhľadom k tomu,  kedy bolo objavené, sa o jeho pravosti ani nemalo kedy  jednať. Vidieť, že Máriino evanjelium bolo napísané v dobe,  keď bolo kresťanstvo ešte v plienkach a vyznievalo úplne  inak, ako je tomu dnes. 

Mnohé vtedajšie kresťanské komunity tvorili malé spoločenstvá, ktoré boli do istej miery vzájomne izolované,  čo im umožňovalo interpretovať učenie spôsobom, ktorý  uznali za vhodný. Vtedy ešte neexistovala žiadna autorita,  žiadna zastrešujúca cirkev, ktorá by schvaľovala a odporú čala určité jednotné autorizované presvedčenie alebo vieru.  Potom nebolo pre človeka mimoriadne ťažké navrhnúť novú  myšlienku tak, aby ju prijala aj miestna komunita. Takto  v dôsledku množstva raných kresťanských spoločenstiev, ale čiastočne aj preto, lebo neexistovala žiadna organizačná  sila, dochádzalo k tomu, že sa rôzne komunity mohli  rozchádzať vo svojich perspektívach a názoroch. 

Text, ako evanjelium Márie a jej podanie Spasiteľa,  s ktorým sa tu stretávame, sa nám môže zdať byť vzdialený  od Ježiša, ako Ho dnes poznávame. Malo by sa tiež pamätať  

na to, že vtedy neexistoval biblický Nový zákon, a teda ani  jednotný, kánonom určovaný spôsob chápania Ježiša Krista. 

Dôvod vzniku jednotného kánonu je možné vysvetliť práve  tým, ako veľmi sa rôznia odkazy na Ježiša v rôznych  apokryfných, teda z oficiálneho hľadiska nedôveryhodných evanjeliách.  

Napriek tomu môže byť správne chápanie týchto textov pre nás veľkým prínosom, ako pre veriacich, tak aj učencov.  Umožňujú istým spôsobom pochopiť vývoj kresťanstva vo  svojom skorom ranom období. Môžeme sa dočítať o rôznych  motívoch rôznych biblických postáv, a často vzdialených  tomu, čo by sme od nich očakávali. Vďaka tomu je možné  predchádzať istej zaujatosti. Môžeme vidieť, ako sa  kresťanstvo formovalo a uvažovať o tom, či je nám lepšie  s tým, čo teraz máme alebo by bolo lepšie s tým, čo sme  postupom času stratili.  

Preložené z anglického jazyka. D.D. 2024 

Pod čiarou môžu byť uvedené autorské vysvetlivky prekladateľa. Zdroj: 

YouTube - https://www.youtube.com/watch?v=GnUg3TTsXVU