Dvíha sa opona
Ruža mi vkĺzla do lona....
ó ruža voňavá,
každučkým lupeňom
do raja ponára....
pohladenie nežné,
ako dotyk rosy,
o bohyni vo mne ,
šepce srdcu čosi.
Ladné krivky bokov,
prsia plných tvarov,
dotyk nežných vzdychov
usmievavou tvárou....
Iskrivým pohľadom
lákajúcim k hviezdam...
Predsa som bohyňa,
aj keď sa tak nezdám...
Dvíha sa opona,
vysadám na koňa.....
Ó ruža voňavá vkĺzla mi do lona....
Rozprestieram krídla
Vystúpila som z člnu na breh.
Stopy v piesku
strácajúce sa každou vlnou
len pripomínali pominuteľnosť prítomného okamihu.... pominuteľnosť času.
..plynutie.
Zapadajúce slnko svojim odkazom pripomína končiace
,,čo už bolo "....
čakajúce
blížiacou sa nocou
na znovuzrodenie.
Ešte ma čaká cesta
po hviezdnej oblohe.
Ktorou cestou sa vydám
s navigáciou duše,
ktorá sa nikdy nemýlila,
iba zaváhala
v zabudnutí na seba,
že vie !?
Stretnúc prvé lúče nádejí,
v náručí samej seba
rozprestriem krídla a stanem sa vesmírom,
ktorým som,
ktorým som vždy bola
a vždy budem.
Gabika Kolníková, inšpirácie z Esencie Bohyne, autorka básnickej zbierky Vyznanie
